Riekanky

Jeseň už prelieta po chotári,
pýšia sa jabĺčka na konári,
že leto teplučké hasne, hasne,
a ony predsa sú také krásne.

Do tichej komôrky
ukryte nás,
aby nás nenašiel
štipľavý mráz.

Všetky nás nezjedzte,
nechajte pár.
Krásne sme,
dobré sme
po samú jar.

Jedného dňa zavčas rána,
zavŕzgala školská brána.
A ten vrzgot, milé deti,
až k slniečku hore letí.

Vystrčilo z perín nos,
veď spania už bolo dosť.
Prekvapene hľadí dole,
na deti na školskom dvore.

Myslelo si, slnko milé,
že na výlet sa zas ide.
Deti mu však kričia zdola:
- začína sa nám dnes škola.

Ked sa povie rozcvička,
navlečiem sa do trička,
dám si k tomu tepláky
a už bežím cez mláky.
Podskočím si - ešte raz,
až po chrbte beží mráz.
Skáčem ako kengura,
ja som tvrdá nátura.
Sviečku robím v rýchlosti,
je to dobré na kosti.
Otočím sa spravím zhyb
a rozcvička nemá chýb!

Chcel som guľky spočítať,
márna je to strata času.
Radšej som ho rýchlo zjedol,
nehľadel na strapca krásu.

Čo je to? (hrozno)

Zbadal som ju na strome,
žltá sa mi zdala veľmi.
Keď som do nej zahryzol,
bola sladká, chutná, ver mi.

Čo je to? (hruška)

Červené, či zelené,
mám si najprv dať?
Z jablone si odtrhnúť,či z košíčka vziať?

Čo je to? (jablko)

Pozbieral som do košíka
modrajúce ovocie.
Mamka chce dnes lekvár variť,
tak ho domov odnesiem.

Čo je to? (slivka)

Nebudete mi veriť, deti,
ale prišiel mi mail z inej planéty.
Ako sa to stalo?

Keď  ráno vstávam,
nerada sa hrávam,
ale teraz prišlo na um mi,
že do počítača žmurknem si.
Keď som ho otvorila,
na mail som sa pozrela.
Čítam, čítam, zrazu vidím,
že mi prišiel mail úplne z inej planéty...
Tak som sa  zľakla,
až som myslela, že dušu vypustím.
Ale zaujal ma a tak čítam a čítam,
až dočítam a pozerám sa ako zmrazená...
Čo to asi znamená!

Mimozemšťan píše mi,
že sa so mnou stretnúť túži.
Vyhoviem ja jeho duši!
Počkám ho ja na úsvite,
u nás doma na balkóne.
Veru, som ho aj čakala,
deň i noc som nespala.
Zrazu vidím, už sa blíži      
už sa valí, už je tu.
Priletel si na tanieri
a z okienka sa na mňa škerí.
Vystúpil a ku mne kráča.
Ruku podáva a pritom rozpráva:
„Ddobly den, jja ssom Vsadeskkok
a priisiell somm k tebee naa skook.
Chhcemm bit tvooj kamalaat
aa ukazat tii zivoot naas.“

Také dačo som nikdy  nevidela,
ale čo, veď to je mimozemšťan!
„Áááááááááá,“ skríkla som
a šup sa preč, veď ma veru ešte
zoberie so sebou preč.          

Či mám rada svoju reč?
Tu odpoveď určite vieš!

Pre mňa je to sladko dýchať,
po slovensky vravieť, písať.

Či mám rada svoju vlasť?
Tu otázku mi netreba klásť!

Slovensko  je moja vlasť,
žiť v ňom je pre mňa slasť

Krásne hory, krásne lesy,
všetci spolu žijeme si
v našej krásnej vlasti.

Veľká Fatra, Malá Fatra
Tatry Nízke, Vysoké,
našej vlasti pýcha.
Radi sa tam vyberieme
a tie krásy pozrieme.

Naše hrady, zámky, parky,
zavedú nás do rozprávky.
Inde by som nechcel žiť,
veď Slovensko je môj hit.

Abeceda hravá je,
na všetkých sa usmeje.
Slovesá sú kolesá,
ktoré utekajú do lesa.

Príslovky, číslovky, zámená,
sú také ťažké,
že nás bolia kolená.

No keď príde diktát veľký,
po učení sa na nás smejú
zo žiackej knižky jednotky.

Moja dedina
je ako väčšia malina.
Okolo sú lesy, lúky a aj kvety,
počujem, ako kričia deti.
Šumia lesy, žblnkoce vodička,
možno sa u niekoho
nájde aj kravička.
Môj svet je ako kvet.
Je to môj raj,
ktorý je pre mňa naj...

Spomínaš, kto ti zotrel slzu z tváre?
Spomínaš, kto ťa jemne pohladil?
Kto ti do úst vložil nežne slová?
Bola to mama.
Slovo zložené z dvoch slabík,
ktoré ako prvé si prečítal zo šlabikára.
Práve ona ti vložila na jazyk
hŕbu slov, ktoré poznáš.
Práve ona  ťa naučila,
že materinská reč
dieťa s matkou spája.
Aj  to, že  krásu máš vnímať slovom
a hľadať v ňom dôvtip, um i múdrosť.
Už teraz viem, že moja slovenčina
je pre mňa nádherný kvet,
ktorým mi mamka osladila
môj  krásny detský svet.
A hoci v budúcnosti
aj zlo bude trápiť moju dušu,
nebojím sa, neobávam,
slovenčina moja zdolá
aj tú najťažšiu skúšku.