Riekanky

Pípa v malej trávičke,
beží k svojej mamičke.
Pí, pí, kde si mamička?
Už si zniesla vajíčka?

Čo je to?

Spievala mi vo sne žienka
tenká ako list.
Nežne nôti: „Som snežienka,
kedy môžem prísť?

Ponáhľaj sa! Príď s jarou!
Steblom na sneh píš,
že ho svojou bielou tvárou
všetko rozpíš.

Kto to dupká pod snehom?
Snežienka si vetrá dom.
Pravou rukou kývala,
narástli jej krídla.

V lese v tráve spinká
biela konvalinka
Zvončeky má, nezazvonia,
ale zato krásne vonia.

Keď mamu zbadám,
rýchlo k nej bežím.
Hopi-cupi, už som tam,
mama, ja ťa rada mám.
Aj keď veľa práce máš,
vždy sa, mama, so mnou hráš.
Učíš  ma a pritom  aj
krásne slová vyriekaš:
„Dcérka, ty si poklad môj.“

Červený kvet
v záhrade kvitne.
Človek keď sa pozrie
do srdca ho krása pichne.
Z nenávisti, žiaľu, však
sa ten kvet rozplakal.
Plače, plače, slzy míňa,
už ubehla aj hodina.
Za hodinou celý rok,
po roku aj kvetu niet

Začína deň
Prvý jarný deň
Všetko rozkvitá ako
keď Boh stvoril svet
Nebo zapĺňajú vtáky
a vo vzduchu počuť ich štebot
Jar odkrýva svoju pravú tvár 

Máj plný lásky
ako lúka kvetov.
Moje srdce spieva.
Je dokorán otvorené slnku,
pod ktorým dozrieva čerešňa
sladká ako med.
Slnko svieti,
ohrieva krídla motýľom,
ktoré naháňajú ryby
po  priesvitnej  hladine.
Sadnem si do kresla,
vyzlečiem podkolienky,
zatvorím jemne oči
a zahalí ma májový sen.

V kresle sedím,
vonku oknom hľadím.
Obliekam si podkolienky
a srdce cítim až po členky.
Za oknom príroda žije
a vietor nemo pofukuje.
Motýľ na kvet sadá
a aj ryba si vo vode
lásku hľadá.
Vyjdem von, je máj
a sadnem pod čerešňový strom.
Pomaly si čerešne trhám
a na krídla motýľa sa pozerám.
Slnko už aj pomaly zapadá,
no ja som vonku veľmi rada.
Večer potom premýšľam,
že nikto nechce byť sám.

Farebné leto
už má  zelenú.
Hreje telo i dušu.