Riekanky

Ujo šofér, pozor dávaj,
keď si sadáš za volant,
lebo sme tu aj my, deti,
a každý má život rád.

Sme veselé, rozšantené,
zdravá červeň na líci
a nikto z nás nechce skončiť
na záchrannej stanici.

Ale aj my vieme pomôcť,
aby sa nič nestalo,
tak keď auto sprava nejde,
pozrieme sa naľavo.

Kde sú veľké križovatky,
sledujeme semafor,
aby každý, aj ty, aj my,
večer doma zdravý bol.

Rozoznáme všetky farby
a červená nepustí,
preto aj ty blízko školy
spomaľ, uber, zabrzdi.

Zo vštkých miest v našom byte
najradšej mám knižnicu.
Ponorím sa do jej ticha,
netreba mi ulicu.

O moriach a oceánoch,
to si čítam najradšej,
dobrodružstvá moreplavcov,
taký život - to už hej.

Plaviť sa aj sedem rokov,
byť výpravy účastník,
ty si, ocko, železničiar
a ja budem námorník.

Zamyslel sa ocko chvíľu
a potom sa rozosmial:
Tak mi ukáž žiacku knižku,
ty môj lodný kapitán.

Bývam blízko pri stanici
a počujem vláčiky,
osobné aj motorové
a tiež veľké rýchliky.

K starkým jazdí motoráčik
a je celý červený,
na trati má päť zastávok,
ale aj tri tunely.

Rýchlik, čo má dvanásť vozňov,
ten ma viezol do Košíc
a ruš len rýchlo rátal
kilometre koľajníc.

Môj kamarát, sused Janko
leží chorý v posteli,
priedušky má zapálené,
aby ste to vedeli.

Fúkal vietor a pršalo,
no jemu plášť nechýbal,
teraz kašle a nie málo,
je to, deti, galiba.

A vôbec sa neprezliekol,
mokrý behal po dvore,
ani med mu nepomohol,
čo má starká v komore.

Má tri lieky dvakrát denne
a jeden raz aj v noci,
ale komu nie je rady,
tomu nie je pomoci.

Veľká škoda, milý Janko,
sám si si to pokazil,
vraví tréner futbalistov,
už som ťa aj nahradil.

Nech konečne svieti slnko,
hundre Filip pri stole.
Šesť dní prší, neprestáva,
hráme sa len v stodole.

No mamička - tá sa teší,
že k nám prišiel tento dážď,
zem už bola vyprahnutá,
nemohlo by žitko rásť.

Stromy by nám nedávali
krásne zdravé ovocie,
spálilo by zeleninu
suché slnko horúce.

Toto Filip musel uznať
a hneď to aj povedal:
Mamička, veď ty máš pravdu,
darmo by som polieval.

Nech je všetko v rovnováhe,
slniečko aj dobrý dážď,
nech sa polia tešia vlahe,
nech nám rastie chlebík náš.

Počkám na vás, už sa teším,
moji dvaja hubári,
že z toho, čo prinesiete,
polievočku uvarím.

Mamička nám chystá čiapky,
nohavice dlhé tiež
a topánky turistické,
lebo v hore striehne kliešť.

Keď som s ockom, nebojím sa,
smelo idem do kríkov,
a preto som rýchlo našiel
sedem krásnych hríbikov.

Ocko ich má v koši desať,
zas je lepší, no toto!
Niektoré z nich posušíme
a bude aj rizoto.

Žaluje sa smutná jabloň
vysokému orechu:
Stále na mňa chlapci lezú
a robia mi neplechu.

Keby radšej prišli s košmi
moje plody oberať,
sú červené, krásne, zrelé
a môžu im zdravie dať.

Stokrát pravda, vraví orech,
aj zo mňa je úžitok,
no oni mi vetvy lámu,
bolí ma to celý rok.

Čo vám teraz porozprávam,
to je ako v krásnom sne,
boli sme dnes Filipovi
pomôcť obrať čerešne.

Šťavnaté a správne zrelé
majú takú skvelú chuť,
že sa na to, kamaráti,
dá len ťažko zabudnúť.

Vyliezli sme na rebríky,
najprv jedli dosýta
a potom sme všetci piati
sypali do koryta.

Spravili ste, uznal Filip,
kus poriadnej roboty,
mamička vám za to pošle
dobré sladké kompóty.

Peter, Braňo a tiež Tibor,
to je skvelá trojica,
vôbec nudu nepoznajú,
vie to celá ulica.

Upratali starú garáž,
nacvičujú divadlo,
tešíme sa z toho všetci,
že im to tak napadlo.

Na tráve a pod stromami
urobia si javisko.
A kto bude obecenstvo?
Predsa naše sídlisko.

Ja mám radosť dvojnásobnú,
veď kto by to povedal,
v rozprávke hrá aj môj ocko
a bude kráľ Miroslav.

Na jazere za dedinou
stávajú sa nehody,
je to, chlapci, vašou vinou,
neskáčte tam do vody!

Môj brat Stanko si tam rozbil
nos a pravé koleno,
na hlave má veľkú hrču,
vykĺbené rameno.

Našťastie ho videl rybár,
ten ho bežal zachrániť,
brata vtiahli spodné prúdy,
mohol sa aj utopiť.

Nepozná dno ani hĺbku,
to sa predsa nerobí!
Je toveľmi nebzpečné,
stále mu to hovorím.

Šiesty deň je v nemocnici
a slzy má na lícach,
už ho mrzí, že rodičom
nahnal taký veľký strach.