Riekanky

Kreslím si srdiečko na biely papier.
Zohreje, aj keď nesvieti slnko.
Som zaľúbená?
Srdce napovie mi krátkou  vetou.
Som? Nie som?

Dá sa srdce niekomu dať?
Veď z lásky darujeme srdiečko -
medové, perníkové, čokoládové.
Najkrajšie však je to naše vlastné,
ale dá sa kúpiť len v obchode Láska

Tu vyrástla som,
tu prvé slovko zo mňa vzišlo.
Tu prvýkrát cítila som vôňu kvetov,
tu hrala som sa s bábikou.

Teraz som veľká a cítim vôňu lásky.
Tu hladí ma teplý slnečný lúč,
i mamin úsmev jasný.
Je pre mňa všetkým.
Nie je to len dom.
Je to môj domov,
kde rastiem a dospievam.

Domov je pre mňa hlboká životodarná studňa
z ktorej čerpám silu do života.

Jeseň píska,
leto preč,
fúka, duje ostošesť
Lístie letí ako vták,
opadáva celý rad.
Letí  lístie z javora,
padá rovno do dvora.
Pozametať nedá sa,
vietor nesie ho zasa.
Priletí tam znenazdajky,
pozametá poza bránky.

Vetríček je roztopašný ako nik,
je to veľký nezbedník.
Povydúva všetky domy,
ba aj strechy, verte mi.
A tak letí opreteky,
aby fúkal poza rieky.
Počúvať dnes budem správy,
čo po ceste zasa spraví.

Slnko zohrieva čiernu radosť.
Aj čierny tulipán
zakrýva čierny žiaľ.
Po zelenej tráve fúka iba vietor,
aby privial farbu nádeje.

Čo plače bez sĺz?

Čo hrá bez strún?

Čo horí bez plameňa?

Čo rastie bez koreňa?

Červený kvet
v záhrade kvitne.
Človek keď sa pozrie,
do srdca ho krása pichne.

Z nenávisti, žiaľu, však
sa ten kvet rozplakal.
Plače, plače, slzy míňa,
už ubehla aj hodina.
Za hodinou celý rok,
po roku aj kvetu niet.

Vie pomáhať
Očistí aj tú najtemnejšiu dušu
Dáva pocit radosti
I ten najmenší tvor
Čaká na jej kvapky
Každý chce s ňou splynúť
A šaty si z nej vinúť